S Jarom som sa zoznámil dakedy v sedemdesiatom ôsmom. Zoznámil nás vlastne Miloš Pietor. Chystal sa režírovať na Novej scéne Shekespearovu Márnu lásky snahu, obsadil tam aj mňa aj Jula a požiadal ma, aby som napísal dva či tri texty, ktoré zhudobní Jaro Filip. Tak sme sa stretli. Jaro texty zhudobnil hravo a úspešne, ako vždy. Potom som mu dal dlhočizný text pesničky. V jedálnom vozni. Mal asi dvadsaťpäť slôh. Bavil sa na tom, že text je taký dlhý, ale zvládol to na výbornú. Tak nejako začala naša spolupráca. Jej prvý vrchol bol neviditeľný. Prestavenie hry Náš priateľ René, ktoré sa začiatkom osemdesiateho roku neuskutočnilo. To nebol najšťastnejší rozbeh, ale neodradilo nás to a o rok vyšla LP platňa Bolo nás jedenásť. Žatva našej asi trojročnej spolupráce. Je na nej niekoľko pesničiek, ktoré mám najradšej. Bolo nás jedenásť. Tú som písal ako taký popevok, možno trpko ironický, ale zdalo sa mi, že veselý. Keď to Jaro zhudobnil, dostalo to nečakané dimenzie. Irónia nadobudla tragický podtón, tá muzika tomu dala nový rozmer. V osemdesiatom druhom sme boli s Julom na besede so študentmi pražskej medickej fakulty. Tú pesničku pustili uprostred inak veselého večera, a keď doznela, nastalo hrobové ticho a potom frenetický potlesk. Text pesničky Vyletel vták (je tiež na tej platni) som napísal na Jarovo naliehanie pár dní pred predpokladanou premiérou Reného v divadelnej šatni asi za štvrť hodiny na zápalkovú škatuľku. Nezdalo sa mi, že by šlo o niečo mimoriadne závažné... Vyletel vták hore nad oblaky / a ja pod ním stojím ako taký... Dokonca som si pritom spomenul na jednu komickú scénu, keď básnik Poničan recitoval v televízii svoje verše (citujem voľne): ...leť, vtáčik, nad oblakmi včera i dnes / a vedz, že nadovšetko milujem Sovietsky zväz... Jaro vzal zápalkovú škatuľku a na druhý deň priniesol hymnickú pieseň. Dokázal v mojich textoch vidieť čosi viac ako ja sám. Rovnako to bolo s Čerešňami alebo s pesničkou My sme národ holubičí. Keď píšem texty skôr, ako na ne vznikne hudba, vždy som trochu v rozpakoch a chtiac-nechtiac si sám skomponujem tzv. pomocnú melódiu. Keby zostalo pri mojich melódiách, nikto by si už nikdy na tie pesničky nespomenul.
Jaro bol Mozart slovenskej populárnej piesne. Asi mu to tiež išlo tak ľahko. Asi sa s tým príliš netrápil. Tie piesne poletujú. Málokto vie, že pri hre Deň radosti sme si pri ústrednej pesničke vymenili úlohy... Už dosť, už dosť, už máme radosť / radosť, je náš najmilší hosť... Text je Jarov a hudba moja. Malé sprisahanie, ktoré už nemá význam tajiť. Jaro bol, to nesmieme zabudnúť, autorom desiatok skvelých scénických hudieb. Niekedy v sedemdesiatom deviatom som bol zasiahnutý inscenáciou Šukšinovej a Šulajovej hry Môj brat. Podstatnú zásluhu na tom mala Jarova scénická muzika. Hudobný motív, čo chytil za srdce. Ak sa smiech a slzy dokážu stretnúť v jednom tóne, tak je to určite ten Jarov. Ak som pred rokom, keď sme sa s ním lúčili, povedal, že mi bude chýbať, odhadol som to presne.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
------------------------------------------------------------------
Komentáre