Čo je to za nezmysel, že ten, kto pije sám je alkoholik. Že vraj keď pijete v kolektíve, tak je to v poriadku, ale keď si nalejete večer pred televízorom, tak je to už závislosť a treba sa obrátiť na špecialistov. Čerta starého! Zdá sa, že je najvyžší čas vyvrátiť tento zakorenený mýtus, tento blud, túto fámu, ktorá z nás, osamelých bežcov robí zvery. Pozrime sa na celú vec triezvymi očami, ešte kým ich máme. Čo to znamená - piť v kolektíve (niektorí chytráci tomu hovoria "spoločenská príležitosť")? Znamená to predovšetkým, že pitie degradujete na športový výkon. Musím si nájsť partiu, aby som si mohol vypiť! Partiu si hľadajte na futbal, na tenis, na vodné pólo. To sú činnosti, ktoré človek nezvládne sám. Futbal si sám nezahráš, ani keď sa roztrhneš, to je fakt! Ale prečo by si si nemohol sám vypiť? Kultivovane, na úrovni, bez rušivých elementov (cudzí ľudia). Kto nevie piť sám, je v ustavičnom strese. Hneď ráno, keď sa zobudí, nastanú pochybnosti - budem si mať dnes s kým vypiť? Pochybnosti postupne vyústia do stavu úzkosti - už je popoludnie a ešte som nikoho známeho nestretol! Blíži sa večer a dotyčný je ešte stále triezvy! Áno, stávajú sa aj také prípady. Čo potom? Deprimovaná obeť začne zúrivo listovať v kalendáriku. Kto má dnes meniny? Kornel. No spánombohom! Poznám len jedného a ten nepije. Smola. Komu zavolať? Zúfalstvo vrcholí. Haló, prezidentská kancelária? Nemá náhodou pán prezident narodeniny, chcel by som mu zablahoželať... Pán prezident je v Himalájach, vráti sa vo štvrtok. Prívrženec kolektívneho pitia je na dne. A to ešte nevypil ani kvapku! Uznajte sami, že takýmto spôsobom sa starať o pitný režim je ponižujúce a predovšetkým neproduktívne.
Môže nastať aj druhá alternatíva. Že prívrženec kolektívneho pitia kolektív nájde. A čo čert nechcel, hneď zrána. To sa potom neskoro popoludní, pred zrakmi celého sídliska, nacenganý vracia domov, zle mu prišlo už v autobuse, za svet nevie nájsť svoj barák, sleduje ho kŕdeľ detí a zvedavé pohľady susediek, nakoniec zaspí vo výťahu, ráno sa preberie z mrákot, nevie si spomenúť, čo všetko sa včera stalo, a oblieva ho pocit hanby.
O čo kultúrnejšie je prísť z práce domov, absolútne fit, prezliecť sa do teplákov či iného domáceho oblečenia, voľne sa pohybovať po byte a každú štvrťhodinku prekvapene naďabiť na plný pohárik a vyprázdniť ho. To pravdaže predpokladá, že plné poháriky rozmiestnime po byte ráno, pred odchodom do práce. Nesmie sa vám leniť, pamätajte na porekadlo "keď sa ťa večer opýta, čo si robil ráno". Po takých dvoch hodinkách si začnete pospevovať, okolo desiatej vykrikovať (odporúčam výkriky: Ja som tuná doma, ja som tuná pánom! Hej, nalej, hrom ti do matere, nalej mne i sebe! Bozaj ma v riť! Kikirikí, mňau a trt Mara, bude bál!) Pred dvanástou, ani neviete ako, sa s blaženým úsmevom skydnete do vlastnej postele a ráno s úsmevom a bez výčitiek svedomia - do roboty. Toto že by mal byť alkoholizmus? Nie. To je stav permanentnej sebestačnosti, keď indivíduum zvíťazilo nad kolektívom. Na zdravie!
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
------------------------------------------------------------------
Spoza dverí Milana Lasicu
03.08.2013 20:09:10
Komentáre