Existencia homosexuálov nás ešte stále znervózňuje. Ešte stále sme si nezvykli. Nie na to že sú. Ale na to, že sa zviditeľňujú a majú požiadavky. Keby boli ticho, tak je všetko v poriadku. Ale prečo vytŕčajú? Prečo sa netvária, že neexistujú? Prečo nechcú fungovať ako tajné bratstvo, tušené, ale neviditeľné? Keby to tak zostalo (lebo tak to bolo), sme z najhoršieho vonku. Mohli by sme v spoločnosti prehodiť ľahkým konverzačným tónom: "Ja osobne nemám proti homosexuálom nič. Poznám jedného u nás v robote a je to celkom fajn človek. Pečie skvelé makové buchty." Nasleduje chápavý úsmev a veselý sprisahanecký pohľad. Verejne, pravdaže, by nijaký problém nejestvoval. Homosexuáli by sa tvárili, že nimi nie sú, a my by sme sa tvárili, že nevieme, že sa len tak tvária. Fungovalo by to, čomu sa u nás vždy hovorilo - harmónia. Fotografia šťastnej rodinky - stará mama, starý otec, matka, štyri dietky, usmievajú sa do objektívu a vôbec netušia, že fotograf je teplý. Takto potajomky keby sa to voľáko... Ale čo čert nechcel - voľáko sa to inak zaondialo. Homosexuáli oficiálne existujú a my sme sa dostali do nepríjemnej situácie. Najnepríjemnejšej, aká nás mohla postretnúť: musíme k tomu zaujať stanovisko. Nuž toto nám tí chlapci prihriati nemali robiť.
Nedávno sa dívam na obrazovku a tam sa s touto záležitosťou morduje akýsi mladý svätuškár z KDH. Mlieko mu steká po brade, ale tvári sa ako keby mal najmenej sedemdesiat a vedel všetko. Nevie toho veľa, ale jedno mu je jasné - že musí byť proti legalizovaniu partnerských vzťahov medzi homosexuálmi, pretože cíti, že to je väčšinová mienka. Je to politik a tak sa aj správa. Namiesto toho, aby zaujal jasné stanovisko (napríklad "neviem čo si mám o tom myslieť, je to zložité"), múti vodu a naháňa voličské hlasy. Poslušný žiak svojho učiteľa. Aj ten keď odkázal homosexuálom, aby sa išli liečiť, predpokladal, že hovorí v mene väčšiny. Mal pravdu. Len s malým rozdielom. Väčšina hovorí: "Nech sa homosexuáli idú liečiť. A Čarnogurský tiež" Tak hovorí väčšina a dlhodobé volebné výsledky.
Neviem čo s tým. Ale myslím si občas, že byť homosexuálom v tomto prostredí je podobné, ako byť židom. A hotové nešťastie je, keď ste aj to, aj to.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
----------------------------------------------------------------
Komentáre