Keď som bola dieťa, ujo autobusár bol hrdina. Ktorýkoľvek autobusár (samozrejme spolu so smetiarmi, vezúcimi sa vzadu na smetiarskom aute, hasičmi a kominármi). Kto je autobusár dnes? Chudák. "Aha ho, chudáka, skončil ako autobusár..." Tu v Indii je všetko po starom. Autobusár je NIEKTO. Niekto, kto to dotiahol z dediny von, von z blata, biedy, niekto, kto má každý deň čistú košeľu a môže zatrúbiť na celý svet, kedy sa mu zachce. Autobusár je volanie slobody. Sú ľudia, ktorí sa nikdy nedostanú za hranice svojej obce, a taký autobusár, ten si príde, sadne si do čajovne a rozpráva príhody z ciest. A ostatní počúvajú a tiež chcú byť autobusári. Je pravda, že autobusári sú väčšinou úplní blázni, čiastočne pomätení z neustáleho žutia betelu. Miestnym pasažierom však neprekáža, keď sa o niečo šuchneme, alebo sa zakolíšeme nad priepasťou, len sa začnú pochechtávať, že aké je to smiešne. Zažila som už naozaj všeličo, ale ešte som nikdy nezažila, aby v noci, po dvoch hjodinách jazdy po dobrom asfalte, prasklo z ničoho nič masívne predné sklo. To by ešte bolo v pohode, autobusár nespanikáril a po pár minútach usúdil, že ide ďalej. Mysleli sme, že asi do najbližšieho mesta. Keď sme však prefrčali cez hlavné mesto štátu, usúdili sme, že ide asi zase o blázna. Pán autobusár išiel bez jediného čriepku čelného skla v noci v zime, zababušený do deky, 10 hodín - až do cieľovej stanice. Dvakrát sa zastavil na záchod, dal si čaj v pouličných čajovniach, a vždy keď zbadal tie obdivné pohľady od nás turistov, skromne sa usmial. My sme zatiaľ robili, čo sa dalo. Prvú hodinu sme sa rehotali, hlavne na fakte, že sme vyfasovali predné sedadlá, kde bol nápor vetra neznesiteľný. Potom nás prešli všetky žarty a bojovali sme o prežitia. Zviazali sme svetre, dali dokopy všetko, čo sa dalo obliecť a túlili sa k sebe. Po pár hodinách to niekto za nami vzdal, a tak sa pred nami ocitol predný štít pozostávajúci z jedného sedačkového radu. Drkotali sme zubami a modlili sa, aby sme cestu do Varanasi prežili. Ale náš hrdina autobusár jazdu hrdo zvládol. Ruky mal modrasté, tvár ošľahanú vetrom, ale úsmev mu zostal. Možno preto, že si prvýkrát mohol vyskúšať, aké je to pľuť požutý betel cez predné sklo.
Zdroj: .týždeň 18.1.2010
Komentáre