O mojich hodinkách
Až teraz v starobe si uvedomujem, že som nikdy nenosil hodinky. Dával som hodinky, aj som si kupoval hodinky, ale nenosil som ich. Moje hodinky mi nosili čučoriedky, ktorým som moje hodinky daroval. Čiže, aby som hovoril čistú pravdu a nič iné len pravdu: keďže som im moje hodinky daroval, už to neboli moje hodinky. Čučoriedky nosili svoje hodinky. Takže som povedal pravdu, že som nikdy nenosil moje hodinky. Viem, že teraz si mnohé z vás myslia o mne to najhoršie. Ale nie, nie! Ja som od dievčat za hodinky nič nechcel! Moje hodinové dary boli vonkoncom nezištné! Mnohé čučoriedky, ktoré majú moje hodinky, ani nepoznám! Teda - väčšinou poznám, ale sú aj také, ktoré nepoznám. Celé sa to vždy odohralo takto: "Páčia sa vám tieto hodinky?" Odpoveď bola zvyčajne úctivá: "Áno." Nato som povedal ja: "Sú vaše." A celý šťastný som prišiel o hodinky. Keby sa raz poprihlasovali všetky čučoriedky na svete, ktorým som daroval hodinky, nastala by riadna tlačenica! Čudovali by ste sa, kto všetko by som mnou bol! Nielen úplne neznáme spolucestujúce vo vlakoch, na lodiach, v lietadlách, ale aj veľmi populárne osobnosti! Opýtajte sa pani prezidentovej Dáše Havlovej, či som jej daroval hodinky. Viete, čo by vám povedala? Že "áno"! Bushovej a Putinovej som zatiaľ nedaroval, ale aj to sa môže stať. Keď som zistil, že táto moja vášeň - rozdávať hodinky - mi ide veľmi do peňazí, začal som sa zaujímať, kde dostať kúpiť lacnejšie hodinárske výrobky. Bol som nadšený, keď som sa dozvedel, že v Nemeckej demokratickej republike (v minulo storočí bol v Európe taký štátik: volal sa oficiálne DDR) predávajú rušňovodičské vreckové hodinky za štyri marky! Prepočítané na naše vtedajšie koruny stáli hodinky neuveriteľných dvanásť korún! Podchvíľou som bol v Drážďanoch alebo v Berlíne kupovať hodinky. U nás som kupoval hodinky, ktoré vyrábali v Šternberku za približne dvesto korún. Ach, čučoriedky, ak budeme niekedy spolu a ja sa vás opýtam, či sa vám páčia moje hodinky, nieže poviete "nie"! Urobili by ste zo mňa nešťastného človeka. Mne je jedno, čo s mojimi hodinkami urobíte. Len ich odo mňa prijmite! Jedna sa minule metala a metala na východnom Slovensku, že si nemôže dovoliť, obrať ma o hodinky, a že čo si o nej myslím, a že vyhodňarky a hodinky, a že toto a hento... Až naveľa, naveľa mi odľahlo - presvedčil som ju! Ja vás do ničoho nenútim. Možno aj vy ste ten typ, že hodinky nenosíte (však teraz máte mobily, tie ukazujú strašne presný čas, ale strašne!), ale nemôžete byť taká brontosaura, aby ste od starého majiteľa hodiniek neprijali hodinky ako dar. Nezištne. Ja viem, že to pôsobí nedôveryhodne, keď vám nejaký fešulín strká pod nos svoje hodinky a pýta sa "páčia sa vám?", ale mne to urobí óóóóbrovskú radosť, keď poviete, že áno.
Zdroj: Július Satinský: Čučoriedkáreň (2), IKAR 2003
------------------------------------------------------------
Komentáre