Sedím pred nepálskou telkou, dávajú indické telenovely. V spodnej časti obrazovky idú reklamy vo forme tituliek. Odrazu zaregistrujem známe slovo. Slovakia. Premkne ma strach, čo sa stalo? Vybuchli Bohunice? Je občianska vojna? Ďalší vrah v Devínskej? Nie. Reklama. "Study in Slovakia. Come in to Schengen area, easy and good education, new life. Study in Slovakia@Oracle" No ja umriem. Reklama sa opakuje asi 6-krát, potom ju strieda iná, indická. Poznám troch Nepálcov, čo žijú v Bratislave a okolí. Všetci sa mi postupne poozývali, keďže sa im cnie. Všetci prišli na Slovensko študovať, všetci v oblasti informatiky. Vraj videli reklamu v telke. Všetci hovoria plynulo po slovensky (!), naučili sa to na intenzívnom kurze. Nešťastne sa mi zverujú, aké je Slovensko strašne uzavreté voči iným kultúram, ako stále počúvajú narážky, ako si o nich myslia, že sú Cigáni, ako si nemôžu nájsť kamarátov... Spomínam si, keď som prvýkrát videla černocha. Mala som asi 13 rokov a padla mi sánka. Zostala som stáť na ulici, ani som sa nepohla. Wau. Nečudo, že ma neskôr posadlo cestovanie. Nečudo ani, že väčšina Slovenska sa imigrantov bojí. Nemáme to v histórii. Aj keď sú vrátka našej klietky už 22 rokov otvorené, predsa len ešte cítiť strach. Strach z vychádzania, strach z príchodu iných. Občas vykukneme, potom rýchlo zalezieme, a na noc sa zamykáme. Cez mreže klietky prenikajú správy o tom, ako na to ľudia doplácajú, že sa nezamykali. Bomby, mešity, fanatici, drogové gangy. Veď, nie je nám tu dobre, s našimi kamennými kostolíkmi a školami, kde tmavší občania sedia iba v posladných laviciach? Reklama v nepálskej televízii ma zarazila. Ale potešila zároveň. Niekto si musí uvedomovať, že tadiaľ cesta nevedie. Niekto musí vedieť, že inteligentní prisťahovalci môžu nášmu klietkovému syndrómu len pomôcť. Bolo by nádherné, mať najlepšieho kamaráta z detstva Inda, tak ako môj snúbenec z Anglicka. Bolo by krásne občas jesť na nedeľný obed chicken tikka masala. Bolo by úplne v pohode oslavovať občas Diwali, a zrána počúvať spev z mešity. Neprekážali by mi africké reštaurácie, kde by sa jedlo z banánových listov a výťažok by išiel do africkej dedinky. Neprekážalo by mi študovať informatiku a mať spolužiakov Nepálcov. Do toho!
--------------------------------------------------------------------------
Zdroj: .týždeň 21.11.2011
Očami Doroty Nvotovej
16.09.2012 20:08:03
:)
Komentáre