4.6.2003
Idem písať o daniach. Namietnete, že sa v tom nevyznám. Práve preto o tom idem písať. Napríklad rovná daň. Devätnásť percent bez rozdielu. A to vraj vláda chcela pôvodne o jedno percento viac. Ale našli sa takí, čo ju presvedčili, že treba aspoň o percento menej. Keby bolo na mne, neplatili by sme ani jedno percento, nie devätnásť. Ale o tom potom.
Hovorí sa, že čím menšia daň, tým ochotnejšie postihnutí zaplatia. Prepáčte za výraz, ale daňových poplatníkov neviem nazvať inak ako postihnutí. Takže postihnutý vraj nižšiu sadzbu zaplatí radšej ako vysokú. Ukážme si to na príklade. Máte za uplynulý rok zisk sto korún. Pri štyridsať percentnej sadzbe zaplatíte daň štyridsať korún a zostane vám šesťdesiat na rozhadzovanie. Čo si kúpite za šesťdesiat korún? Možnosti sú dosť obmedzené. Napríklad polovičný lístok do kina. Lenže polovičné nepredávajú. Boli by s tým starosti. Predražilo by sa to. Museli by vás presne v polovici filmu upozorniť, že máte už ísť domov. Alebo vpustiť do sály až od polovice. Je jasné, že každý s polovičným lístkom by sa pchal na film od začiatku a dúfal, že ho tam nejakým nedopatrením nechajú až do konca, aj keď má len polovičný. Ibaže by v polovici odišiel a na druhý deň by na to šiel až od polovice, ale to by si musel znovu kúpiť polovičný, čiže dvakrát polovičný rovná sa jeden celý, plus dvakrát doprava a dvakrát občerstvenie. Hovorím, predraží sa to.
Celkom iná situácia nastane pri devätnásťpercentnej dani. Zo stokorunového zisku vám vyrubia devätnásť korún a zostane vám na rozhadzovanie celých osemdesiatjeden! To už je celkom iné. To je iná pesnička! Za osemdesiatjeden, zostaňme pri kine, si už môžete zadovážiť lístok na trištvrte filmu, teda vlastne, s prižmúrením oka, skoro na celý. Po troch štvrtinách filmu aj tak už väčšinou viete, ako sa to skončí, všetky postavy sú dôverne známe, nič prekvapujúce sa nemôže prihodiť, nakoniec sa vezmú. Tu už ide takmer o plnohodnotný umelecký zážitok. A keby bol film čírou náhodou nevydarený, nemusíte ho pretrpieť až do konca len preto, že máte lístok za stodvadsať korún. Tak či tak odchádzate pred koncom a ste spokojní. Filmom posadnutí fanúšikovia, ktorí sa nevedia vmestiť do kože a silou mocou chcú vidieť celý film doslova za každú cenu, môžu si v prípade devätnásťpercentnej rovnej dane chýbajúci zvyšok sumy (39 Sk) vypožičať na výhodný úrok v niektorom z dôveryhodných bankových subjektov. Povedzme, že výhodný úrok, teda výhodný pre banku, je dvanásť percent. To znamená, že váš ročný úrok pri spomínanej pôžičke 39 Sk bude činiť 4,68 Sk. Dokopy vás teda lístok do kina vyjde na 81 Sk + 39 Sk + 4,68 Sk, spolu stodvadsaťštyri korún a šesťdesiatosem halierov. Pravdaže, plus tých tridsaťdeväť korún, čo ste si požičali z banky. Tie totiž budete musieť splácať niekoľko rokov. Ale čo by človek neurobil, ak chce vidieť dobrý film.
Takto to je s rovnou daňou pri menších zárobkoch. V makroekonomických reláciách sa to javí trochu inak. Ak ukradnete sto miliónov, teoreticky by ste pri štyridsaťpercentnej dani mali zaplatiť štyridsať. Pri devätnásťpercentnej devätnásť miliónov. Z hľadiska stodvadsať korunového lístka do kina je to absolútne irelevantné.
------------------------------------------------------------------
Bodka Milana Lasicu
16.07.2013 20:10:10
Komentáre