V tejto krajine si už vôbec nevážia robotníka!" začujem od okoloidúceho páru na ulici. Ropráva však žena. "Aby si sa tu potil za vydrbaných 500 eur s lopatou v jame!!" nadáva a odhrnie si spotené naondulované vlasy z čela. Muž je ticho a kráča po jej boku. V tejto krajine si nevážia robotníka. Hm. Nikdy mi to nenapadlo. Pretože môj svet je od sveta robotníkov veľmi vzdialený. Umelci, hudba, literatúra, debaty o problémoch, ktoré nie sú problémami,... po tom, ako som začula ten pouličný rozhovor, zamyslela som sa. Nevážia si v tejto krajine robotníka? Vážia si ho vôbec niekde? Robotníkov, všade na svete, používajú intelektuálni rodičia ako odstrašujúci príklad pre svoje deti. Pozorujeme ich, ako sa v horúčavách pachtia pri cestách a fajčia marsky. Niektorí ich pozorujeme s rešpektom, iní s pohŕdaním. Niektorí kopú tie jamy a fajčia tie marsky hrdo a s úsmevom na perách, niektorí ponížene a zatrpknuto. Každá chudobná kapela raz za čas musí spať na ubytovni. V niektorých mestách sú hotely lacné, inde nie a tam kde nie sú, končia muzikanti na ubytovni. S gitarami sa po koncerte opití dopotácajú do zvláštneho sveta. Sveta, ktorý si funguje bez toho aby o tom "vyžšia" vrstva nejako vedela alebo uvažovala. V spoločenskej miestnosti, väčšinou blízko vrátnice, pozerajú televízor. V rukách lacné plechovkové pivá, na stole cigarety Paramount. Marskové časy sú fuč, už dávno nie sú najlacnejšie. Niektorí sa ponevierajú v kuchynke a zalievajú si z kanvice instantné cestoviny, iní sa motkajú po spoločnej kúpeľni na chodbe. Vždy sa usmejú a sú priateľskí. Svet, v ktorom aj Rómovia s bielymi vyzerajú akosi jednotne. A kým kapela ráno po žúre vyspáva, robotníci už o šiestej začínajú buchotať. Nočný vrátnik má už toho dosť, zíva, časopis s krížovkami má zabalený v kabele a čaká na výmenu so svojim denným kolegom. Neviem si predstaviť žiť život ďaleko od rodiny, kompletne v mužskom svete, pracovať od svitania do mrku, fajčiť lacné cigarety, rátať každú korunu a žiť na ubytovni. Pozerať večer hlúpe programy, listovať porno časopismi a nevedieť, kedy sa táto etapa života skončí. A preto neviem ako táto krajina, ale ja definitívne si robotníkov vážim. Veľký rešpekt, chlapi. Chce to usilovnosť, výdrž a pokoru, akú málokto z nás intelektuálov má.
Očami Doroty Nvotovej
25.12.2012 15:31:10
:)
Komentáre