Autorom nasledujúcich myšlienok a citátov je Sully Prudhome
Aj u tých najskazenejších ľudí sa v citlivosti vždy nájde miestečko, kde by sa cnosť mohla ujať. Ten, kto ho našiel, sa ľahko napraví.
Všetko, čo hraničí s krajnosťou, je prameňom zla. Cnosti nemusíme pochopiť, ale ani zveličiť.
Je známkou sily, ak nepopierame cnosť, hoci sme boli oklamaní, ani šťastie, hoci trpíme.
Ak vy nepoznáte názvy kopcov, jám a puklín, ktoré sa geografom zapáčilo rozlíšiť na zamaguli, nájdete aj takýchto ľudí a stačí nad nimi pokrčiť plecom - čo vám budú tvrdiť, že zem vznikla z ničoho. Nevidia vo vede sústavu večných princípov, ale kompilát udalostí a slov. Máme záľahu pedantov tohto kalibru.
Diela poloučencov sú vo všeobecnosti ťažšie pochopiteľné ako diela ozajstných vedcov.
Vkus je len zmierňujúcim prostriedkom proti nevedomosti. Spočíva v tom, že súdime inštinktom tam, kde nie sme schpní usudzovať logicky. Čím hlbšie prenikáme do podstaty vecí, tým väčšmi stráca vkus pôdu pod nohami vzhľadom k vede.
Šikovný rečník sa môže vždy páčiť, lebo svoje myšlienky vie zaobaliť tak, že zaujme poslucháčov. Spisovateľa však spravidla jedni milujú a druhí nenávidia. Iba to, čo je ušľachtilé, si podmaní každého.
Akí sú len mizantropickí spisovatelia márniví a luhárski! Veď ak vydávajú svoje knižky, robia si z tých istých ľudí, ktorých nenávidia alebo nimi pohŕdajú, svojich sudcov či spojencov.
Ak niekto píše ťažko, môže to pridať jeho štýlu na originalite, ak má autor vkus. Naproti tomu, koľko ľudí píše s povrchnou ľahkosťou!
Neraz nás prekvapí, aké ťažkosti majú pri prejavoch niektorí ľudia, inak veľmi učení. Možno je na vine jazyk, ktorý nie je vždy taký jasný, aká hlboká je myšlienka.
Nechápem, prečo sa niekto obáva zopakovať na jednej strane ten istý výraz, keď tam už zopakoval tú istú myšlienku. Je v tom dôvod umelecký, lenže aký?
Kritik by nemal povedať: "Toto je zlá kniha!" ale skôr: "Myslím si, že táto kniha je zlá." Autor by bol hneď spokojnejší.
Niektorým rečníkom ustupujeme z pohnútok, povedzme estetických, hoci pritom veľmi dobre vieme, ako nás klamú.
Pravé rečníctvo, to je logika citu.
Literárne ambície sú muky človeka, ktorý má vkus a necíti sa géniom. Pozná krásno, ale nedokáže ho sám vytvoriť, a z toho pochádza jeho zúfalstvo.
Osud knihy je zvláštny. Môže ju napísať človek vážny, povrchný alebo hlúpy. Posudzovať ju môže takisto hlúpy, povrchný alebo vážny človek. Skombinujte do dvojíc tieto rozdielne charaktery a oceníte šance jej reputácie.
V literatúre by sme mohli dostatočne originálni, keby sme sa nepretvarovali. Pravá originalita nie je nič iné ako dokonalá úprimnosť pera, diktovaná srdcom. Keby jestvovala jediná pravda, aj srdce by bolo originálne. Slovom, originalita sa v literatúre definuje takto: je to nemenná pravda, ktorú oživuje rozmanitosť ľudského srdca.
Píšeme z literárnej vášne, ale publikujeme z márnivosti. Kto tvrdí, že vydáva svoje diela preto, aby bol užitočný, je zlomyseľný vtipkár. A považujem za rovnako samoľúbe, ak si niekto namýšľa, že je práve taký užitočný, ako je obdivovaný.
Zrnká múdrosti
09.07.2013 20:06:24
Komentáre