Včera som videla nádherný čínsky film. Bol o vzdelanom dievčati, ktoré si nevedelo nájsť prácu. Hneď na začiatku ju jej nový zamestnávateľ uniesol do malej dedinky, kde ju predal na vydaj. Dievča väznili, vydali, manžel ju znásilnil, urobil jej dieťa, párkrát sa jej podarilo ujsť do dediny, no nakoniec ju vždy manžel chytil a uväznil doma. Nešlo mi do hlavy, preboha, neberú miestne ženy, až kým neprišla scéna, kde vylovujú mŕtve novorodeniatko. Klasika - kto by chcel dcéru. Spomenula som si, ako také niečo kedysi vo veľkom, dnes už menej, fungovalo aj v Indii. Síce India nemá žiadnu kontrolu nad pôrodnosťou ako Čína, a nikto im nenariaďuje, koľko majú mať detí, na vidieku sa ešte stále takéto tragédie stávajú - chudobné rodiny si nemôžu dovoliť dcéry. Existuje dokonca porekadlo: "Živiť dcéru je ako polievať susedovu záhradu". Naproti tomu so synmi je to naopak - peniaze, do neho investované, budú mať raz návratnosť - postará sa o svojich chorých rodičov, privedia domov ženu aj s venom, ktorá bude rodine slúžiť a snažiť sa splodiť syna. Deje sa to aj u nás v Nepále. Tam síce dievča nezmordujú, ale zato skončí na ulici, alebo ako detská otrokyňa niekde v miestnom obchode, kde nakladá rzžu do vriec, drie ako Popoluška a sníva o tom, aké by to bolo, keby bola chlapec. My si tu žijeme vo svete, ktorý je ďaleko od toho, čím musí prechádzať väčšina obyvateľstva na tejto zemi, že je pre nás nepredstaviteľné utopiť novorodenca len preto, že je to dievčatko. "Byť ženou je úžasné!" vravia obálky ženských časopisov, z ktorých sa na nás usmievajú dievčence, ktoré sú krásne a vzdelané. "Vraj ženy u vás úplne bežne študujú vysokú, a holia si nohy", vraví mi Nepálčan taxikár, kým ma vezie
hrboľatou kátmandskou cestou domov. Aj ja chcem takú ženu. Neznášam Nepálčanky." Pozriem sa na neho a je mi smutno, keď vidím krásne mandľolvé oči asi 13-ročného dievčatka, ktoré pracuje v našej zelovoci a nevie čítať. A je mi smutno, keď vidím, ako si u nás všetci na všetko sťažujú. Málokde na svete je ľuďom tak dobre ako tu.
Zdroj: .týždeň 14.3.2011
Komentáre