Nespoznala som svoje milované Kathmandu, keď sme prilietali. Obvykle býva prvým pohľadom, po tom, čo sa železný vták prederie mrakmi, suchá krajina tehlovej farby. Prach, neomietnuté tehlové domy, suchá prašná zem a hrubá vrstva smogu, ktorá znemožňuje vidieť svet v inej ako hnedosivej farbe. Keď sme však prileteli dnes, chvíľu som mala pocit, že sme niekde inde, niekde a Amazónii. Celé údolie bolo zelené. Smog zrazu zmizol a prvýkrát som poriadne zbadala dvojtisícové zelené kopce v našom údolí. Príroda opäť raz vyhráva nad mestom a nad ľuďmi. Tí sa, na rozdiel od nás na Slovensku, nijako proti nej nebránia. Nevidno dáždniky ani pršiplášte, ani čižmy, ani goratex. Ľudia tu jednoducho pochopili, že boj s monzúnom nevyhráš. A tak chodia v kraťasoch a šľapkách naboso. Detičky sa hrajú v kalužiach a nikto ich neťahá preč, aby sa nezašpinili. Všade sú kaluže a bahniská, miestne cesty nedokážu absorbovať to strašné množstvo vody, a tak sa to valí ulicami, domami, kopcami a končí to v našej smradľavej rieke Bagmati, ktorá sa už celý rok nevie dočkať, ako bude zasa cez monzúny tiecť. Kedysi čistá modrá rieka už asi dvadsať rokov stojí kvôli hŕbe odpadkov. A šíri sa okolo nej neznesiteľný zápach, s ktorým sa musí naučiť žiť hlavne najväčšia spodina v meste, chudobní ľudkovia, ktorí bývajú v chyžkách-slumoch pri rieke a živia sa hlavne triedením odpadu, čo nájdu v jej vodách a na jej brehoch. A moje milované aj nenávidené opice, s ktorými sa ešte stále učím spolunažívať, sa schovávajú pod mojím balkónom a v hustom poraste neďalekého bambusu. Pod ním žije pár chudobných rodín v slume a vždy, keď idem fajčiť na bylkón, tak ich pozorujem. Majú plechové domčeky zbúchané z plátov vlnitého plechu, pričom plechovú strechu majú zaistenú kameňmi, ktoré si nahádzali na vrch, aby im ju neodfúklo. Neviem ako je to možné, ale ešte aj táto strecha je teraz porastená machom. Príroda vyhrala. Vankúše mi smrdia ako les plný húb po daždi a celé mi to pripomína nezabudnuteľný ročník Pohody, keď sa všetci váľali v blate a každý sa vysral na to, ako vyzerá, a len si užíval festival. Toto sa teraz deje tu, v trojmiliónovom meste. Vedia, že to nezmenia, a tak nebojujú. To hneď človeka zaplaví pokora. Welcome to Nepal.
Očami Doroty Nvotovej
28.12.2012 20:09:02
:)
Komentáre