peternagy

        Sused z ľavej strany
        (politická satira)

        Cítim sa v poslednom čase ako na svadobnej hostine. Na bohato prestretých stoloch je všetko, ako sa na svadbe patrí, gazdiná položila predo mňa práve pečené husacie stehno s lokšami a červenou kapustou. Klasika. Stojí to na tanieri predo mnou, rozvoniava - o chvíľu bude v papuľke nebíčko. "Niet nad dedinské svadby!" mrmlem si v intelektuálskom duchu a rozmýšľam: "Dám si najprv na vidličku trochu tej kapusty, či ju robia dobre..." Po myšlienôčke nasleduje rázny čin: ruka s vidličkou, na ktorej sa parí dusená červená kapusta, sa blíži k ústam.
        -Nie ste vy Baďura, rodák z Dopšinej? - Jemne mi pred ústami pristavil ruku sused z ľavej strany. Ruka s kapustičkou stojí rovno pred mojimi ústami.
        -Nie som, nie som. Dobrú chuť... - pri tom náhlom zabrzdení mi kapusta spadla späť do taniera, takže ju znovu naberám a ruka sa znovu blíži k ústam.
        -A nemal váš otec sódovkareň v Dopšinej? - ohľaduplne ma drží za rukáv sused z ľavej strany. Vidlička zastala centimeter od úst.
        -Hej. Sódovkáreň sme mali, - odpovedám milo susedovi po mojej ľavej ruke. Pravú ruku spustím s kapustičkou na tanier. Fľochnem očkom na suseda z ľavej strany. Je to človek vyžarujúci spokojnosť s danou situáciou. Tiež má na tanieri husacinu, lokše, kapustu, tiež má naliate dobre vychladené pivko, tiež má zabezpečené všetky práva svadobčana na svadbe. Do nosa mi udiera vôňa husacieho stehna z môjho taniera. Ach, ako rozvoniava... Ruka mi akosi sama zdvíha stehienko k ústam... Chrumkavé voňavé čudo sa blíži k ústam...
        -A vy si myslíte, - pribrzdí mi ráznejšie ruku pred ústami svadobčan z ľavej strany, - že som vás hneď nepoznal? Naša teta Juliana brala od vás kvety, aj limonády...
        -Áno. My sme mávali vychýrené limonády. Chodievali si po ne krčmári až z Turca... - držím stehno a tlačím ho k ústam, ale susedova ruka ma už nedrží jemne ako po prvý raz pri kapustičke. Už ma drží za rukáv akosi majetnícky, rozkošnícky...
        -To je svadba, čo? - vyblafne sused uveličene a voľnou rukou mi podáva pohár. Stehno musím položiť, vziať si svoj pohár a pripiť si.
        -Tak na tú sódovkáreň! - žmurká na mňa sused z ľavej strany.
        Z taniera rozvoniava husacina, lokše, kapusta... Teraz! Teraz si obzerá nevestu, teraz musím rýchlo vložiť do úst prvý slastný hlt! Rýchlo položím pohár, schmatnem stehno a rýchlo sa chcem doň zahryznúť. Veď husacinu človek nemá každý deň. Pery sa už dotkli teplej chrumkavej kože, pod ňou vidím kúsok tučného, v ďalšej vrstve chudého mäska... (pečená husacina nie je gýč!) ... chcem odhryznúť...
        -Na svadbe musí byť dobrá nálada, nemám pravdu? - drží mi ruku za rukáv tesne pred "chlebárňou" ten oplan zľava.
        -Máte pravdu, máte pravdu, máte pravdu! - pritakám trochu vyčítavo. Ej, ale má silu ten môj sused z ľavej strany! Drží ma za zápästie s neprekonateľnou túžbou debatovať. - Dobrú chuť, reku, dajme si z husacinky... - myksľujem rukou s chrumkavým stehnom pred ústami.
        -A nevesta sa ti páči? - pýta sa sused z ľavej strany, Zovretie nepopúšťa.
        -Páči... - Som hladný. Nechaj ma! kričím v duchu, pretože slušní ľudia kričia nanajvýš v duchu.
        -Lebo ak sa ti nepáči, povedz...! - drží ma za ruku s husacím stehnom odľud z ľavej strany. - Len povedz, že sa ti nepáči, a takú ti kydnem, že stratíš reč!
        -Dobre, dobre. Všetko sa mi tu páči, len už ma nechajte najesť! - vyhrnula sa zrazu zo mňa utajovaná pravda.
        -A čo by som ťa nenechau! Nažer sa tučniak!
        S uvoľneným výdychom si odrežem z lokše (ešte snáď bude teplá?)... a blížim sa s ňou k ústam. Sused z ľavej strany ma zdrapne za rukáv, pristaví lokšu pred zažiadanými ústami.
        -A ženích čo? Pozdáva sa ti? Lebo ja som z jeho podniku. Demikatex, ak ti to niečo hovorí...?
        Cítim sa v poslednom čase ako na svadobnej hostine.
--------------------------------------------------------------