Novinári sú nesmierne vynaliezaví jedinci. Najmä tí, čo robia rozhovory so známymi osobnosťami. Postretlo ma to nešťastie, že som sa dostal do zoznamu osobností, takže viem, o čom hovorím. V nekonečných sériách rozhovorov som nadobudol takéto skúsenosti: novinár sa najprv slušne opýta, či by som bol ochotný poskytnúť rozhovor, dajme tomu pre mesačník Media Implex. Keď sa slušne opýtam, o aký časopis ide dozviem sa, že je to prvé číslo novovzniknutého periodika s celoslovenským rozsahom. Magazín sa bude venovať životnému štýlu a bude, nezabudne dodať novinár, apolitický. V každom čísle uverejnia rozhovor s významnou osobnosťou a ja by som mal byť prvý. Vlastne, pretože ide o osobnosť, tak prvá. Kto by odmietol, najmä ak je prvá. Presnejšie: ktorá by odmietla, ak je prvá. Ja osobne by som sa odmietnuť neodvážila, a preto som ochotne dala. Stále je reč o rozhovore. Stretnutie sa uskutoční na vopred dohodnutom mieste (väčšinou neutrálna pôda) za prítomnosti fotografa, ktorý mi naznačuje, aby som si ho vôbec nevšímala a tvárila sa prirodzene. Len by som sa mala usmievať a urobiť nejaké veselé gesto, pretože to pôjde na titulnú stranu. Strčila som si prst do nosa. Výborne, vykríkne fotograf, ešte raz a do druhej dierky. Novinár zatiaľ zvádza boj s diktafónom. Nasleduje prvá otázka. Ako ste sa zoznámili? Ako skúsená herečka viem, že ide o Jula S., ktorá je tiež osobnosť. Zoznámila som sa s ňou vtedy a vtedy, odpovedám štandartne. A čo vám na nej najviac prekáža, opýta sa novinár. Ale úprimne, dodá. Neviem, odpovedám s úprimnosťou sebe vlastnou. No to je diplomatická odpoveď povie novinár a usmeje sa. V tom úsmeve je trocha pohŕdania. Dáva mi najavo, že dobre vie, že viem, ale že nechcem povedať. Tak poďme ďalej, povie novinár a ja cítim, ako mu je zaťažko vzdať sa investigatívnosti, podstaty novinárskeho remesla. Ktorá dramatická postava vám najviac prirástla k srdcu? Táto otázka ma vždy zaskočí, aj keď správnu odpoveď poznám. Znie: spýtajte sa matky, ktoré dieťa má najradšej. Ako osobnosť však cítim potrebu vyhnúť sa banalitám a odpovedám vyhýbavo. Väčšinou som hrala samu seba a aj v prípade, keď som stvárňovala klasickú postavu, nikdy som sa do nej nevžívala do takej miery, aby som zabudla, že som to ja, osobnosť. Novinár uznanlivo pokýva hlavou, zbalí magnetofón a lúči sa. Vidno na ňom, že je trochu sklamaný. Ja tiež. V časovej tiesni zabudol položiť poslednú otázku: Existuje nejaká otázka, ktorú vám ešte nikto nepoložil? Pravdaže, odpovedala by som, "Ste naozaj taká sviňa ako tá postava, ktorú tak báječne hráte?" V takejto situácii nezostáva osobnosti nič iné, len nepriznať sa.
Aby bolo jasné - novinárov mám rád.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
----------------------------------------------------------------
Komentáre