Momentálne som strážkyňa domu. Mamina známa ma požiadala, aby som sa jej počas dovolenky starala o kvety a záhradu. V rakúskom meste Bruck. Keďže v mojej garáži dokáže byť v lete poriadne teplo, ani som neváhala. V predvečer odchodu pred nás rozostrela mapu a pokúšala sa odpovedať na moje zvedavé otázky. Vždy chcem vedieť, čo je okolo miesta, kde som. Kde je kaviarnička, obchodík, trh, bar, jazero, kopec, prosto všetko, čo človek potrebuje na život. Pani mi ukázala jazero a nákupné centrum. Na moju otázku, či majú nejaké miesto, kam si chodia sadnúť, pokrútila hlavou. Do Viedne. Tak som sa v duchu zaprisahala, že kým sa vrátia, všetko si pobehám a ukážem im okolie. Entuziasticky som vyrazila na prechádzku. Nikto nebol na ulici. O päť minút som stretla prvého chodca. Obchody boli síce otvorené, ale pôsobili zavretým dojmom. Na námestí bolo pár ľudí, a áno, aj pár kaviarničiek, dve predajne kebabov a tým sa to končí. Celé mi to pripadalo ako po vojne. Opustené ulice, ticho... nakoniec som skončila v poondenom shopping centre, kde to žilo a bolo plné áut. Deti šantili na košíkoch, občas sa dalo začuť aj slovenčinu. Kým som kúpila, čo bolo treba, bola som celá zdeprimovaná. Cítila som sa ako na vesmírnej stanici, kde je všetko umelé, kde ľudia idú žiť život úplne od veci, kým tam niekde doma v Bratislave chodia ľudia ešte vždy po ulici. A deti na korčuliach a bábätká v kočíkoch. Keď prišli v 90. rokoch prvé americké filmy o malomeštiakoch, ktorí poznajú len svoju záhradu, auto a obchodný dom, myslela som si, že to preháňajú filmári, ale teraz ma dosť zamrazilo. Tridsať kilometrov od Bratislavy je úplne iný svet. Ľudia sa bavia, grilujú, žijú - doma. Asi tam aj pijú a fetujú a chorľavejú a umierajú. Každý má svoj svet, v ňom má svoje figúrky, svoj domček, svoje autíčko a povinnosti. Žeby som to vnímala len preto, že polovicu roka žijem v Nepále, kde nikto nemá dom ani auto a všetko sa deje na ulici? Vy to hádam nevidíte? Napriek tomu, že nikomu neželám biedu, je to mrazivé, keď sú ulice prázdne. Aj keď je tento svet plný indivíduí, ktoré nás na tej našej ulici môžu ohroziť, aj tak je ten svet lepší ako svet za múrmi, ktoré strážia kamery, svet spoločenskej osamelosti a paranoje.
Zdroj: .týždeň 23.8.2010
Očami Doroty Nvotovej
17.07.2013 20:15:52
Komentáre