Šľak ma ide trafiť zo spamäti
Keď sa mám niečo naučiť spamäti! Deťom to také veľké ťažkosti nerobí. Deti niečo začujú v rádiu, televízii, počujú to raz-dva razy a vedia to spamäti bez toho, aby vedeli, že to vedia spamäti. "Kominár, kominár, kedy si sa umýval? Včera večer v sobotu - keď som nemal robotu..." alebo "Mám vlasy vždy hebké, lebo používam washing go" - dokonca to nemusí byť materinská reč "Männer, Männer, nähmen pitralon", "Fanta, fanta das für mich schön..."
Ale potom to úbohé dieťa rastie, stáva sa školopovinným, mozog začína byť plný všelijakých zbytočných volovín a začne tlačenica - aby sa to tam všetko pomestilo. Malý človek musí spamäti pred tabuľou odrapkať "by, aby, bystrý, kobyla, nábytok..." alebo: "ný, -natý, -istý, -ový, ičelý." Všetko, čo nás prinútia hovoriť spamäti, sa z pamäte nevytráca. Skrinky v mozgu sú spoľahlivé automatické úschovne. Á na druhú plus bé na druhú rovná sa...", vo vedľajšej skrinke "Zleteli orly z Tatry, tiahnu do podolia, ponad vysoké hory, ponad nízke polia, preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu..." "A ten ich kapitán - to je len veľký pán! Perečko belavé - červený dolomán. To sa, chlapci, to sa - jak oltárne sviece..."
Pred maturitou je mozog taký preplnený súbormi, znakmi, ktoré sú zafixované v "skrinkách" spamäti, že hard disk sa začína namáhať. Ale zatiaľ je v Nortone všetko v poriadku, computer, ktorý vám príroda evolučnou cestou vytvorila v šedej kôre mozgovej, funguje! A tu sa zrazu po maturite dáte na dráhu. Nie na železničnú, ale na hereckú dráhu. To je dráha, na ktorej ste odkázaní - aj keď za peniaze - učiť sa celý život niečo spamäti! Šľak ma ide trafiť z dvoch vecí: po prvé, že som sa na tú dráhu dal a musím sa neustále - aj v dospelosti - učiť niečo spamäti, ale oveľa viac mi hrozí šľaktrafenie od prekvapenia, že čím viac sa človek učí niečo spamäti a čím viac toho musí uchovať v hlave, tým čerstvejšie a mladšie sú v mozgu regenerované bunky, tie čipy a bohviečoešte, o čom nevedia zatiaľ ani neurológovia, antropológovia - skrátka lekárska veda...
Mozog je ako obyčajný pluh. Čím viac ním oriete, tým je žiarivejší, ostrejší, novší. Preto sa čudujem ľuďom, ktorí používajú výraz "ten má vyoraný mozog". Naopak, ten kto do mozgu seje, potom v ňom orie, bráni, ten žne bohatú úrodu. Ten si všetko, čo sa mal naučiť spamäti, pamätá. Ostatní, ktorí sa vzdali mozgových cvičení, vyzerajú občas, keď im niečo dôjde, ako "čerstvo vyorané myši..."
Musíte mi prepáčiť - trochu si fandím. Ľudský mozog - podobne ako pečeň po požití tvarohu alebo kefíru - vzácne regeneruje.
Ale je prinajmenej taký jemný ako elektronické počítače najnovšej generácie. Ak máte počítač, viete, čo narobí pokles intenzity striedavého elektrického prúdu v sieti alebo dokonca výpadok elektriny - keď máte jemný počítač zapnutý v sieti! A s mozgom je to to isté. Stačí, aby sa vám po kýchnutí pustila krv z nosa, neprestala tiecť dve-tri hodinky a mozgové bunky spravia to isté ako obvody v počítači.
Alebo začnite piť vo veľkom ostrý alkohol! Môže sa vám stať, že už do svojej pamäti nič nevtlačíte. Šľak ma ide trafiť zo spamäti. Ak sa mám niečo naučiť spamäti. Ale zasa Shakespeare, Puškin, Whitman, ako aj Chalúpka, Plávka, Smrek či Rúfus, si to zaslúžia. Vedieť niečo spamäti patrí ku kultúre národa. Ale aj tak ma ide šľak trafiť zo spamäti.
Zdroj: Július Satinský: Šľak ma ide trafiť, HEVI 1997
------------------------------------------------------------------
Komentáre