Už je to tu. Konečne. Pred tridsiatimi piatimi rokmi sme s Julom napísali filmový námet pod názvom My, biedni slovenskí multimilionári. Bolo to veľmi veselé. Najveselší bol samotný titul. Jednak že multimilionári sú biedni a potom že sú to multimilionári slovenskí. Na prvé počutie fikcia. Kde by sa na Slovensku vzali multimilionári v druhej polovici šesťdesiatych rokov? A predtým hádam tiež nie. Aspoň sme to nikdy nepripustili, pretože sme si vždy zakladali na tom, akí sme chudobní. Naša chudoba mala byť akousi priepustkou do neba. Svätý Peter, otvorte im bránu nebeskú, sú to Slováci, nikdy nič nemali, nič si nenadobudli a to je dôkaz, že sú bezúhonní, čestní, spravodliví a nenakazení. Že nikdy nikomu neublížili a vždy iba trpeli a pokorne znášali nepriazeň a útlak. A kto ich utláčal? Predsa bohatí! Teda nespravodliví, nečestní, nakazení. V tejto chvíli mi prišli na um obľúbené postoje niektorých kritikov umenia. Tak ako si ľud predstavuje, že chudobní sú automaticky čestní a bohatí automaticky svine, kritici umenia sa domnievajú že umelci, ktorí majú úspech u publika, sú automaticky bezcenní, zatiaľ čo tí, ktorým publikum celkom nerozumie sú automaticky ozajstní umelci.
Ale vráťme sa k chudobe. Je zle. Romantická predstava o chudobnom a bezúhonnom Slovensku je ohrozená. Možno, že je to začiatok jej konca. Médiá totiž uverejnili zdrvujúcu správu, že podľa nedávnych majetkových priznaní sú na našom území traja miliardári. Jeden v Bratislavskom, druhý v Trnavskom a ten tretí v Prešovskom kraji. To by sa hádam ešte dalo stráviť, aj keď ťažko. Lenže to nie je všetko. Celá správa znie, že na našom území žijú traja miliardári, ktorí sa k tomu priznali. Ostatní to taja. Podľa odhadu médií ich je deväťdesiatsedem. Deväťdesiatsedem ich tají, že sú miliardári. Počty sú teda jednoduché. Zo sto miliardárov sa priznali traja. To sú tri percentá. Čo teraz? Dať tým trom vyznamenania za statočnosť. Lebo, priznajme im to, je od nich pekné, že sa priznali, zvlášť, keď ich k tomu nikto nijako nenútil. Nijaké komando ich v noci neprepadlo v spálni, nepichalo im špendlíky pod nechty, nelámalo ich v kolene, nikto na nich neziapal: Si miliardár, priznaj sa! Nie. Priznali sa bez mučenia. Otázka znie, prečo len traja? Prečo to tých ostatných deväťdesiatsedem tají. Hanbia sa že sú miliardári? To je možné. Veď ako sme už spomenuli, byť bohatým, to u nás bola vždy hanba. Nepatrilo sa to. Áno. Možno sa hanbia. Je to možné, aj keď nepravdepodobné. Iná, ešte nepravdepodobnejšia možnosť je, že o tom nevedia. Sú miliardári, ale nevšimli si to. Akosi im to vo víre každodenných povinnosti uniklo. Ste miliardár, povedali by takému človeku na daňovom úrade. Ale nevravte, zvolal by prekvapene, a prečo ste mi to nepovedali už skôr, môžem zavolať domov? Do telefónu: Ruženka, vraj už máme miliardu, pre istotu to prerátaj. Je to možné, ale naozaj nepravdepodobné. Tak prečo to tých deväťdesiatsedem tají? Už viem. Nechcú, aby sa to dozvedela manželka. Poznáte ženy. Rozbehne sa po obchodoch a o chvíľu je miliarda rozfrckaná.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
----------------------------------------------------------------
Komentáre