Intelektuáli sú na posmech. Neviem ako inde, ale u nás určite. Nevedia zatĺcť klinec, vymeniť pneumatiku, opraviť poistky. Namiesto toho furt uvažujú, spochybňujú ("ale treba sa na vec pozrieť aj z druhej strany"), nevedia sa rozhodnúť ("nie som si istý, či trest smrti bude mať odstrašujúci účinok"), zahmlievajú ("musíme javy a udalosti vnímať v súvislostiach"), jedným slovom, morfondírujú.
Predstavte si intelektuála, ako príde svoje dievča popýtať o ruku. Vojde do bytu jej rodičov a opýta sa "Som tu dobre?" Je to pravdaže rečnícka otázka a vyjadruje vnútornú neistotu pytača. Nám jednoduchým ľuďom od lopaty je jasné, že ak prišiel požiadať o ruku, tak je tam dobre. Jeho otázka v nás vzbudzuje podozrenie, že chce ufujazdiť, využiť poslednú príležitosť na útek. Niežeby sme nemali pochopenie pre takéto pocity. Ale ak sa nám nechce ženiť, tak jednoducho nelezieme na pytačky. To je jasné ako facka, nie? Zvrtnem sa a odpálim. Lenže on nie. On sa nechce priznať, že mu je ľúto za slobodou. Napriek tomu, že sloboda je to, čo považuje za najdôležitejšie pre doterajší, ale aj ďalší vývoj ľudstva. Sloboda ako taká (on by povedal "an sich"), prípadne sloboda ako poznaná nutnosť. Ak je pôvodom marxista. A čo je tá tvoja sloboda, kamarát? Čo si za ňu kúpiš? Koľkopercentný úrok bude mať? A, predovšetkým, kto to bude garantovať. Svoju slobodu musíme garantovať sami, sami za ňu musíme niesť zodpovednosť, povie on. Na také garancie ti ja seriem kamarát. Sám som sa o tú slobodu neprosil, sám si ju nebudem ani garantovať. Kašlem na to. A vôbec, máš už narúbané drevo na zimu? Nie? Tak zavri zobák s schmatni sekeru. Intelektuál sa trpko pousmeje. Vie, že v takejto polemike bude vždy ťahať za kratší koniec. Presnejšie povedané, za nijaký. Aj koniec je už dávno pretiahnutý na stranu protivníka. Protivník má silné ruky a je mu všetko jasné. Komu je všetko jasné, ten nepotrebuje ani tieň spochybňovania. Pretože potom by to už tak celkom jasné nebolo. Bolo by to už trochu zahmlené a to my ľudia od lopaty nemáme radi. V nesmiernej beznádeji intelektuál vykríkne: "Budúcnosť ukáže, kto z nás mal pravdu!" Budúcnosť možno ani nebude, kamarát, a ak bude, my sa jej nedožijeme. A čo deti, zúfalo volá intelektuál. Deti si poradia, aj my sme si poradili. Intelektuál kapituluje a odoberá sa do veže zo slonoviny. Na najvyžšie poschodie, pre istotu. Tam trucuje a čaká, kedy ho zavolajú. Trvá to dni, mesiace, roky. Zrazu ktosi zaklope na dvere. Kto tam, zvolá intelektuál v radostnom očakávaní. Váš domáci, ozve sa drsný hlas, dlhujete mi nájomné za posledných desať rokov. Až vtedy intelektuálovi dôjde, že mu nedošlo, že už mal dávno sprivatizovať vežu zo slonoviny.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
------------------------------------------------------------------
Komentáre