Štepenie
Keď mali dať dievčatko zo Skrolycky štepiť, nikomu ani na um nezišlo, že by s ním mal ísť niekto iný ako jeho otec Jan, ak by sám chcel. Štepiť ho mali v istý večer koncom augusta a vtedy už bola taká tma, že Kattrina, keď odchádzala z domu, bola rada, že má so sebou kohosi, kto jej môže pomôcť cez prielazy a priekopy a všetky ostatné prekážky na tejto biednej ceste.
Štepilo sa u Erika z Fally a mať z Fally rozložila v kozube takú veľkú vatru, že sa nemusela starať o iné osvetlenie okrem tenkej lojovej sviece na stolíku, pri ktorom mal zvonár konať svoju prácu.
Ľuďom zo Skrolycky i všetkým ostatným sa videlo, že v sieni je neobyčajne jasno, bolo tu však len toľko svetla, že tma stála popri stenách ako sivočierny múr a robila sieň menšou než bola. A v tejto tme sa črtal hlúčok žien s deťmi, ktoré nemali viacej ako rok a bolo ich treba držať na rukách, hojdať, kŕmiť, slovom, všelijako opatrovať.
Väčšina už vykrúcala svoj drobizg z vlniakov a prikrývok. Potom im vyzliekli pestré vzorkované lajblíčky a rozviazali mašličky na košieľke, aby im ľahko obnažili telíčko, až ich zvonár zavolá ku stolíku štepiť.
V sieni bolo nezvyčajné ticho, hoci sa tu zhromaždilo toľko malých krikľúňov. Hádam od radosti, že sa navzájom vidia, aj vrieskať zabudli. Matky zasa boli ticho preto, aby lepšie počuli, čo vraví zvonár. Robil si svoje a celý čas drkotal.
- Vari ani niet nič zábavnejšie ako chodiť po okolí a štepiť a dívať sa na pekné deťúrence, - vravel zvonár. - No, teraz uvidíme, či to, čo nám ukážete, je vydarený ročník.
Nebol iba zvonárom, ale aj učiteľom a vo farnosti býval odjakživa. Kedysi štepil tieto matky, chodili k nemu do školy, bol pri ich konfirmácii a pri ich sobáši a teraz mal štepiť ich deti. Deti sa tu pri štepení prvý raz stretli s tým, ktorý mal neskôr v ich živote hrať významnú úlohu.
Začiatok, zdalo sa, bol dobrý. Matka prichádzala za matkou, sadla si na stolec pri stolíku a podržala dieťa tak, aby svetlo sviec padalo na obnažené ľavé ramienko. Zvonár len medzi rečou urobil do čistej bielej kožtičky tri zárezy a malé ani nemuklo.
Potom podišla matka s dieťaťom ku kozubu a postála pri vatre, aby štiepenie zaschlo. Rozmýšľala zatiaľ o tom, čo jej povedal zvonár o dieťati: že je veľké a pekné a že bude gazdovstvu ku cti, že bude práve také súce ako otec a dedo, ba možno ešte súcejšie.
Tak pokračovalo všetko v tichosti a pokoji, až kým neprišiel rad na Kattrinu zo Skrolycky, aby si si svojou Klarou sadla ku stolíku.
Dievčatko jednoducho nechcelo o nijakon štepení ani počuť. Kričalo, trepalo sa a kopalo. Kattrina ho tíšila, zvonár sa mu milo a láskavo prihováral, ale dievčatko sa aj tak ukrutne bálo.
Kattrina musela s malou odísť, aby ju utíšila. Zatiaľ zvonár zaštepil veľké, mocné chlapča a to ani raz nevykríklo, ale keď sa Kattrina s dievčatkom vrátila, bol s ním taký istý kríž ako prv. Kattrina nemohla utíšiť dieťa ani na takú chvíľu, čo by zvonár urobil aspoň jediný rez.
Teraz už boli okrem Klary zo Skrolycky poštepené všetky deti a Kattrina bola celá bez seba, že sa jej dieťa tak zle zadržalo. Nevedel už, čo si počať, keď tu naraz z tmy pri dverách vykročil Jan.
Vzal dieťa na ruky, Kattrina vstala zo stolice a prepustila mu miesto.
- Len sprobuj, či ti to pôjde lepšie! - riekla trochu posmešne, lebo sa jej veru nezdalo, že je tento malý, zodratý paholok Erika z Fally, ktorého si vzala za muža, v niečom lepší než ona.
Ale Jan, prv než si sadol, odhodil kabanicu, a tu vysvitlo, že si v tme vysúkal rukáv na košeli, takže ľavé rameno mal holé. Vraj, chcel by sa dať zaštepiť. Doteraz ho štepili len jediný raz a ničoho na svete sa vraj nebojí tak ako sypaníc.
Dievčatko stíchlo, len čo zazrelo holé rameno, a vytriešťalo na otca veľké múdre oči.
Veľmi pozorne sledovalo, ako zvonár robí na rameno tri červené čiary. Dívalo sa raz na jedného, raz na druhého a dobre si všimlo, že otec nepochodil najhoršie.
Keď bol Jan hotový, obrátil sa na zvonára:
- Včul je malá celkom ticho, hádam to môžeš oprobovať aj na nej.
Zvonár oproboval a tentoraz bolo všetko v poriadku. Dievča sedelo celý čas s tým istým premúdrym výrazom a nevydalo ani hlások.
Aj zvonár, kým nedokončil svoju robotu, mlčal.
- Ak to urobil Jan len preto, aby upokojil dieťa, - prehovoril napokon, - mohli sme iba predstierať, že...
Lež Jan povedal:
- Nie, viete zvonár, tak by sa to nikdy nepodarilo. Tomuto dieťaťu niet páru. Ani pomyslieť, že by sa dakomu podarilo predstierať mu dačo, čo vskutku nie je pravda.
Narodeniny
V ten deň, keď dievčatko dovŕšilo rok, kopal Jan, jeho otec, odvodňovacie jarky na úhore Erika z Fally.
Pokúšal sa rozpomenúť, ako to bolo, kým nemal na koho myslieť pri robote na poli, kým ešte nemal na prsich klopajúce srdce, kým ešte nepocítil túžbu ani nepokoj.
- Len si pováž, ako môže človek tak žiť, - opovrhoval sám sebou.
- Hej, - pokračoval. - to je jediné, na čom záleží. Kebych bol bohatý jako Erik z Fally alebo silný jako Börje, čo tu vedľa kope jarky, načo by mi bolo v prsiach klopavé srdco.
Pozrel za kamarátom. Bol to náramne silný chlap a vedel urobiť takmer dva razy toľko ako on. Ale Jan si všimol, že dnes nešlo Börjemu jerkovanie tak rýchlo ako obyčajne.
Robievali na akord. Börje sa vždy podobral na viac ako Jan, a predsa boli hotoví vždy takmer súčasne. Ale dnes šla robota Börjemu pomaly. Nebol s Janom ani zarovno, ba ďaleko zaostal.
Jan robil zo všetkých síl, aby sa vrátil skôr domov k dievčatku. Dnes túžil po ňom väčšmi ako inokedy. Večer bývalo ospanlivé, keby sa teda neponáhľal, mohlo by sa stať, že zaspí na celú noc.
Keď bol Jan s robotou hotový, videl, že Börje nemá ešte ani polovicu akurdu. Po všetky roky, čo robili spolu, sa to ešte nikdy nestalo a Jana to tak prekvapilo, že sa pobral za ním.
Börje stál v jarku a usiloval sa uvoľniť kus mačiny. Stúpil na sklo a na šľape mal hlbokú ranu. V čižmách mu bolo na nevydržanie, a tak každý vie, ako to bolí, keď zatláča rýľ do zeme chorou nohou.
- Nenecháš to už tak? - spýtal sa Jan zo Skrolycky.
- Musím to dneská dokončiť, - odvetil Börje. - Kým nie je robota hotová, nedostanem od Erika z Fally zrno. A minula sa nám ražná múka.
- No tak dobrú noc! - riekol Jan.
Börje neodpovedal. Bol taký unavený a utrápený, že nevládal ani poriadne pozdraviť.
Jan zo Skrolycky kráčal na kraj poľa, ale odrazu zastal.
- Čo bude mať dievčatko z toho, keď prídeš na jeho narodeniny? - hovoril si. - Celkom dobre mu je aj bez teba. Ale Börje má doma sedem detí a nemá im čo dať jesť. Necháš ich hladovať? Lan abys bol prv doma a ihral sa s Klara-Gullou?
Pustil sa do roboty vedľa Börjeho, lenže bol už riadne ustatý, takže robota mu nešla veľmi od ruky. Kým boli hotoví, takmer sa zotmelo.
"Včul už Klara-Gulla dávno spí," myslel si, keď posledný raz zaryl do zeme.
- No tak dobrú noc! - zavolal Börjemu dnes druhý raz.
- Dobrú noc, - riekol Börje, - a ďakujem za pomoc! Včul si idem odniesť raž. A nabudúce pomôžem ja tebe, spoľahni sa!
- Nechcem, abys sa mi odplácal. No, dobrú noc!
- Nechceš nič za to, žes mi pomohol? Čo ti je, žes taký gavalier?
- Ale dneská... dneská má malá narodeniny.
- Á, tak pretos mi pomohol kopať?
- Hej, aj preto a ešte aj pre inšie. Nuž dobrú noc!
Rýchlo sa pobral, aby z neho Börje nevylákal vysvetlenie, čo je to ešte inšie. Jazyk ho svrbel, aby povedal: "Dneska nemá narodeniny iba Klara-Gulla, ale aj moje srdco." Ale dobre, že to nevyslovil, lebo Börje by si bol iste myslel, že sa pomiatol na rozume.
Komentáre