Ešte nikdy som nepocítila na vlastnej koži násilie. V telke občas dávajú vojnu, človek sa zarmúti a na pár minút si začne vážiť, čo má a tým to končí. Zajtra sa vraj začne v Nepále občianska vojna. Čo robiť? Nakupovať zásoby? Sedieť doma? Alebo tá vojna bude len v "novinách"? Líder nepálskych maoistov vyzval všetkých prívržencov (40 percent národa), aby sa vydali do Káthmandu čo najviac ozbrojení a nevzdali sa, až kým premiér (leninovec - paradoxne, najväčšia opozícia maoistov) neodstúpi. Ostatné politické strany sa proti maoistom spojili a vyzerá to na poriadnu nakladačku. Po uliciach blúdia podomácky ozbrojení dedinčania a čakajú. Vláda poobjednávala zbrane z Indie a všetci sa obávajú, že bojovať sa bude aj týždeň. Lenže 60 percent národa maoistov nechce. (Zrejme aj viac, pretože maoisti nútia ľudí podpisovať niekoľko volebných lístkov pod inými menami). A tak čakáme. Na uliciach je ticho pred búrkou. Zajtra, na 1.mája, sa to má začať. V turistickej štvrti Thamel je však iný svet. Stánky so suvenírmi sú pootvárané a v reštauráciách si turisti užívajú hedonistickej pohody. Neďaleko odtiaľ majú svoje malé bezdomovecké sídlo pouličné deti, ktoré fetujú lepidlo. Ak sa snažia žobrať, policajti ich stlčú palicami. Teraz však budú mať od nich pokoj - fízli budú mať na starosti ozbrojených občanov. Moje dve deti z detského domova, kde pomáham, pred mesiacom maoisti uniesli do vojenského kempu na vymývanie mozgov a ešte stále sa nevrátili. Bojujeme o ne vytrvalo, ale v štáte, kde sa práve bojuje na všetkých úrovniach, nikto detskú problematiku neberie vážne. Včera mi jeden vplyvný človek prisahal, že tu nejde o komunizmus ale o peniaze...že vraj označenie maoisti je čisto populistické. Neverím, možno mám príliš vrodený odpor ku kosáku a kladivu. Verím v demokraciu a dobro, nie v ozbrojené povstania sfanatizovaných roľníkov vedených reinkarnovaným Hitlerom. A takisto verím, že táto mierumilovná krajina (takmer žiadna kriminalita) konečne spozná mier. Ak sem prestanú chodiť aj turisti, všetci pomrieme od hladu. Ale nech si len hádžu kameňmi, hory nezničia. Budú tam stáť ako vždy. A my trekeri sa k nim vždy budeme utiekať, či už pre štátne nepokoje, alebo nepokoj na duši.
Zdroj: .týždeň 3.5.2010
Komentáre