peternagy

                Videl niekto z vás ľud?

Nikdy som nemal to potešenie vidieť zblízka ľud. Z počutia ho poznám už od malého mala. Hučal v Kysuckej reštaurácii, čiže v krčme na rohu našej ulice. Otec do krčmy nechodil. Pivo mu nechutilo, a tak som mu nemusel poň chodiť ako ostatní chlapci z triedy. Tí už od malého mala videli ľud zblízka. Je síce pravda, že otec ma brával na futbal. Ale na štadióne som sa tak sústredil na góly, že mi ľud unikol. Mali sme miesta na sedenie a "proletárska" tribúna na státie bola ďaleko - na druhej strane ihriska. Hučalo to tam, vrieskalo - z diaľky to bolo vzrušujúce, skandované, atraktívne. Prišlo februárové víťazstvo pracujúceho ľudu v roku 1948 a ja som ešte furt ľud zblízka nevidel! Z okna na poschodí som sledoval, ako si domovník so synom privliekli odkiaľsi na dvor parádny, zeleným filcom potiahnutý biliardový stôl. Potiahli ho pri znárodnení z našej kaviarne. Domovníčka na ňom potom v lete čistila hydinu, krájala zemiaky. Tágo bolo opreté pri šope o rebrík. Na ten mohutný stôl, pôvodným povolaním biliard, teraz kuchynský ponk, som hľadel z okna dlhé roky. Vynoril sa mi v spomienkach, keď som študoval dejiny VKS(b) a našiel tam obrázok, ako opitý ľud prelieza plot pri Smoľnom paláci. Stavím sa, že si aj tam vzal z paláca na dvor biliard. Ale ešte stále som nevidel zblízka ľud! Učiteľka v škole nebola ľud. Ani v rodine sme nemali nikoho z ľudu. Slúžky boli čistučké, panstvu po vôli. Postupne sa mesto zaplnilo sudcami z ľudu, ľudovými cenami, ľudovými úradmi - ale že by bolo možné stretnúť na úrade alebo v škole ľud? Nedá sa povedať. Všetci okolo mňa slúžili ľudu, zdravili ho "práci česť", vojaci ľudu prisahali vernosť, lebo armáda bola ľudová - patrila ľudu. Aj demokracia bola ľudová. Len ten ľud som zblízka stále nevidel. Vypytoval som sa každého: "Toto je ľud?" "Nie, Julko, toto nie je ľud," díval sa otec z okna na biliardový stôl z našej kaviarne. Na biliardový stôl šťali domovníkovi kamaráti z plenárneho výboru. Mal pravdu. Ľud ten stôl zhlobil, ohobľoval, nalakoval, povkladal intarzie, potiahol filcom. Ľud by na svoje dielo nemočil. Pomaly som vyrastal z detských nohavíc, a ešte stále som zblízka nevidel pracujúci ľud. Iba ak v kine. V žurnáli bolo plno robotníkov, roľníkov. Ukazovali aj ich matku - rodnú komunistickú stranu, aj otca Stalina... Ale keď som vyšiel z kina, stretával som normálnych ľudí. Darmo som sa obzeral, darmo nazízal do okien - ľud som nevidel. A pritom tu niekde musel byť, veď aj demokracia bola ľudová! Bola to jeho vlastná demokracia. Na Prvého mája som chodil na ľudové veselice. Ľudia tam tancovali, jedli párky, bozkávali sa s dievčatmi. Ľud tam bol asi predtým? Odišiel tesne pred mojím príchodom? Alebo ešte neprišiel? Ale kde toľko trčí? Veď je to jeho - ľudová veselica.
   Roky plynuli a v rádiu som počul priame prenosy zo súdnej siene. Sudcovia z ľudu účtovali s nepriateľmi ľudu. Bolo to v čase, keď som už-už prestával veriť, že ľud existuje. Ale keď sú nepriatelia ľudu, tak tu predsa musí byť aj ľud! Viera v ľud sa mi vrátila. Doteraz som si tú vieru v ľud nedal vziať, hoci - málokto mi to uverí - doteraz som žiadny ľud nevidel. Žijem s ľuďmi, ktorí sa tu po stáročia množia, pracujú, chodia na dovolenky, čítajú noviny, medzitým si už aj televízory pokupovali... Ale ľud? Ľudové piesne počúvam. To áno. Aj v Čičmanoch som bol. Videl som ľudové výšivky na vlastné oči. Vyšíval ich ľud, o tom nemôže byť pochýb! Boli to originály. Len ľud som nestihol vidieť. Asi práve odišiel do bane, alebo na pole... Neviem.
   Tu niekde musí byť ľud! Veď komunistická strana bola jeho vodkyňou! Doviedla ho z ľudovej demokracie až do socializmu! Tu už mal ľud právo na prácu, mohol slobodne bojovať za svetový mier, len sa tak prášilo. Kde je ten ľud? Hádam sa vyparil? Komunisti dali hlavy dohromady a rozhodli sa vzdať sa "nežne" vedúcej úlohy v štáte. Komunistická strana prestala byť vodkyňou! Ale prevzal niekto od nej ľud? Ukážte mi od toho papier! Aspoň papier mi ukážte, keď mi už nikto nechce ukázať ľud! Starnem, pomaly idem do dôchodku - a pritom som ľud nikdy nevidel. Ale nestrácam vieru! Je tu. Cítim ho. Treba ho prebrať. Prebrať ho po komunistoch k životu. Z rúčky do rúčky. Oproti podpisu. Ľud, kde si? Ozvi sa! - Neodpovedá. Ja by som ho prebral, keby mi ho niekto ukázal. Alebo to necháme na komunistov? Tí vraj ľud videli, viedli, chápu ho, vedia ako naň. A my sa budeme tváriť zase, že sme ľud! Aby nás nepozabíjali. Ja nie som ľud. Ale - ešte kým schystám dušu k odchodu - rád by som ho videl. Možno by Matica mohla pomôcť...

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta,  IKAR 2007
--------------------------------------------------------------------